close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

35. Kapitola

19. march 2013 at 22:14 | *Mary
V takúto večernú hodinu pridávam (konečne) ďalšiu kapitolu :)
Po prvé, ak si vôbec ešte pamätáte :D Bol tu konkurz a jeho vyhodnotenie dopadlo nerozhodne a my by sme vo svojom tíme radi privítali obe záujemkyne (ak teda ešte záujem nestratili :D) takže nechajte v komente svoj facebook, nech vás môžeme pridať do našej skupiny, skontaktovať sa s vami a všetko (ak nemáte fb, tak mail)
Dobre to by sme mali vybavené :D teraz prichádza 'po druhé' a to sa týka tejto kapitoly.. je dosť odveci a je brutálne zmätočná a dej tak trooošku stojí.. hmm.. no, čo už.. ale to že je zmätočná tak má byť, takže len dúfam, že sa v Niallových myšlienkach nestratíte úplne a nepríde vám to ako príliš veľká blbosť :D
a ešte mám prosbu- zajtra (v stredu) mám koncert tak mi všetci držte palce!! teda radšej ich nedržte, lebo to sa mi bude asi ťažko hrať, ale chápeme sa :D









Niall


Cítil som ako so mnou niekto trasie a pomaly sa zobúdzal do nepríjemného rána. Trasenie s mojím telom náhle ustalo a ja som počul už len vzďaľujúce sa kroky a zavretie dverí. V mojej hlave hučalo a ja som mal pocit akoby sa mala v každej chvíli rozletieť. Na bolesti mi len pridávalo to, že som sa pokúšal rozpamätať, kde to vlastne som a ako som sa sem dostal. S veľkou námahou som si pretrel oči a rozhliadol sa naokolo.

Izba mi bola veľmi povedomá, no nemal som pocit, že by som tu niekedy pred tým bol. Opäť som sa pokúsil rozpamätať, ale moja hlava odporovala. Ešte raz som si prezrel izbu a pohľad mi padol na šálku čaju položenú neďaleko mňa a balíček liekov proti bolesti hlavy vedľa. Po jednom som siahol a rýchlo ho zapil čajom. Ten bol však horúcejší než som očakával a obaril mi celé ústa. Rýchlo som teda šálku odtiahol od úst v čoho dôsledku sa mi zakrútila hlava. Hrnček som teda radšej položil späť na zem a jemne si pomasíroval spánky.


Chvíľu som bol len schúlený do klbka s hlavou schovanou vo svojich dlaniach pokúšajúc sa zahnať bolesť mučiacu moju hlavu. Okrem bolenia hlavy som však mal každú chvíľu pocit, že zo mňa vyjde aj to nič, čo som mal momentálne v žalúdku. Niekoľko minút som teda len ležal ako zbitý pes a čakal, či sa mi trochu neuľaví. Bolesť síce neustúpila, no aspoň žalúdok sa na chvíľu upokojil a ja som siahol do vrecka pre mobil. Samozrejme, bol vypnutý. Musel som teda chvíľu počkať, kým sa načítal a ako prvé ma privítalo veľké množstvo neprijatých hovorov a neotvorených správ nebolo o nič menej.
"Už viem, prečo si bol vypnutý," zamrmlal som smerom k mobilu hľadajúc na obrazovke drobné číslice, ktoré mi prezradili, že je niečo pred ôsmou ráno.


Doslova som nadskočil na mieste, keď sa mi mobil v ruke rozozvučal. Opäť ma chytila závrať a ja som len rýchlo zrušil hovor, ktorý prichádzal od Liama. Bolo mi neskutočne zle, ale potreboval som odísť. Nemohol som tu ostať, nech som už bol kdekoľvek. Musel som byť u niekoho koho poznám a chalani by ma tu mohli každú chvíľu nájsť. Zdvihol som sa na nohy a mierne sa zakymácal. Pomaly som prikráčal ku dverám a na chvíľu sa podoprel o stenu. Môj mobil mi vtedy začal znovu zvoniť a ja som to len opäť zrušil a v rýchlosti mobil znova vypol. Slabo som zatlačil na kľučku dverí a mierne prikrčený s prížmúrenými očami vyšiel na chodbu. Plne som sa sústredil na to, aby som šiel rovno a bez nejakého zakymácania. K tomu som však musel dávať pozor aj na to, aby mi nedošlo zle z toho, že idem 'príliš rýchlo'.. na môj momentálny stav to bol naozaj dosť výkon.


Mierne som sa zarazil, keď som sa ocitol na schodišti. Začul som tlmené hlasy z prízemia, ktoré však zneli skôr akoby vychádzali z rádia alebo televízie, než akoby boli živé. To ma však až tak neznepokojovalo. Viac mi dávalo zabrať pomyslenie na to, že mám zdolať schody a že sú to schody zrovna v tomto dome. Pomaly mi začínalo dochádzať, prečo mi tá izba bola tak povedomá a predsa som v nej nikdy nebol. Zato predsieň a schodište boli v mojej pamäti dosť čerstvo vryté. Nedokázal som si však vysvetliť, prečo som tu, lepšie povedané akoto, že som sa sem dostal.
Opierajúc väčšinu váhy na zábradlie som sa pomaly dopracoval až na prízemie. Moja hlava sa otočila smerom odkiaľ sa ozývali tlmené hlasy nejakej spravodajkine.


Mal som obrovské nutkanie prejsť chodbou a potom pár dverami. Bol som len kúsoček od toho, aby sa potvrdilo moje presvedčenie. Bol som len kúsok od zdanlivého riešenia všetkého tohoto chaosu a problémov, do ktorých som sa zamotával stále viac a viac. Stačilo pár krokov, aby som zistil, že to, čo sa okolo mňa deje je len klamstvo do ktorého sa všetko ponára len hlbšie a hlbšie a ak ho teraz neodhalím zostane navždy uzavreté a zabunduté. Táto možnosť sa mi ponúkala zdanlivo na zlatom podnose, ale ja som ju absolútne zavrhol. Zamietol som ju vo svojej hlave aj vo svojom vnútri. Čo by som asi tak spravil? Čo by som povedal? Dostal by som zo seba vôbec dáke slová? Nakoniec by som to všetko len zhoršil. Iba by som sa utvrdil vo všetkom tom, čo sa mi zabodávalo do môjho vnútra a obklopovalo ma zo všetkých strán. Keby som vykročil všetko by na mňa padlo. Všetky pochybnosti by sa mi nadobro zabodli do svedomia a do srdca. Nechcel som podstúpiť toto riziko a chcel som sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie preč. Preč od svojich problémov.



Rukami som si pošúchal spánky a nechápal sám seba. Nevedel som, či si toto všetko len nevymýšľam. Hlava mi treštila a ja som mal pocit, že sa každú chvíľu rozletí a predsa bola odrazu plná rôznych myšlienok a riešení. Už som si však nebol istý, čo si len sám vymýšľam a čo ma drží nohami na zemi. Sám som nevedel čo sa práve pokúšam vyriešiť a časti môjho mozgu akoby neboli prepojené. Všetko sa mi začínalo zlievať a ja som už naozaj nechápal ako môže moja hlava vydržať taký nápor. Nehýbal som sa a už som si nebol istý ani tým, či vôbec stojím. Na malú chvíľku mi napadlo, či niesom zdrogovaný, pritom aké mám zmiešané pocity a aký zmätený som. Na každého môže predsa extáza fungovať inak..


Rýchlo som si pretrel oči a pevne sa rozhodol ísť čo najrýchlejšie preč. Schytiť všetky svoje myšlienky, zabaliť ich a nechať ich tu. Potreboval som sa vymaniť zo všetkého toho, čo ma práve zvieralo. Rázne som vykročil ku dverám a sám sa divil, že odrazu zvládnem ísť rovno bez sebamenšieho zaváhania. Presnejšie, navonok to vyzeralo, že idem vzpriamene a bez problémov. V mojom vnútri stále vírili všetky myšlienky a miešali sa navzájom.
Prešiel som záhradou a nechal za sebou dom, kde sa mi však nepodarilo tak úplne nechať aj svoje myšlienky. Opäť som vytiahol z vrecka mobil a zapínal ho. Potreboval som auto, niekoho kto ma odvezie preč...

Btw- myslím, že aj keď som to nenapísala priamo všetci vieme, kde sa Niall prebudil :P :D

 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Mimi Mimi | 20. march 2013 at 19:23 | React

šup šup novú časť :D ... Úžasná poviedka! :)

2 *Sasha *Sasha | 21. march 2013 at 17:37 | React

boháá... :3 <3 sorry, nedošlo mi to :DD som napätá ako strunka (už zas:D)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama