32. Kapitola

21. january 2013 at 22:25 | *Mary
Okej, takže máte šťastie, že toto sem píšem až teraz večer, kedy už nie som naštvaná :D kebyže ma stretnete okolo takej tretej asi vás roztrhám :D to viete niektorí ľudia jednoducho nie a nie pochopiť, že slovo Family znamená rodina a rodina si má pomáhať nie si podkopávať nohy!! 1DFamily sa nazývame preto, lebo sa máme podporovať a navzájom dúfať, že aspoň niekto z nás bude mať šancu sa s niekým z nich stretnúť, nie si podkopávať nohy a snažiť sa tých druhých ešte zhodiť!! xP .. a tak vypukla tretia svetová medzi dvoma štátmi.. fakt ako TE AMO ČESI !! xP
Ja viem, že ma milujete tiež ;)
Ale o tom teraz nechcem :P Ten pocit, keď spoznáte úplne fajn babu a zrazu zistíte že je tiež Directionerka!! :D Hah!! Dneska som jednu takú stretla!! ach!! slasť deliť sa s niekým o svoje pocity, čo sa týka 1D !! :D
Dobre ja viem moje drizdy vás nezaujímavjú :P ale vpodstate ani tá kapitolka moc nie takže čo tu riešime :D dobre už som ticho :P (teda ešte nie som definitívne ticho, lebo prídu venovania :P ja tie ústa proste nezavrem :P :D)

Venujem: špeciálne Karienke- ktorá tu odo mňa pýtala pokračovanie ešte aj zo Stylesovky!! :D hah! Aspoň vidíš aké to je keď ti niekto neposiela pokračovanie poviedky.. len rozdiel je v tom, že tá poviedky, čo si mi ju ty posielala bola aj zaujímavá narozdiel od tej mojej :P a potom ešte nemôžem zabudnúť na Choki, s ktorou sme sa ako vždy "bavili na Nemčine" alias bavila som sa s niekym úplne iným! :D (že Stanley :D) , my si povieme ahoj a zrazu na nás hučí a mne nadáva, že mám vysvetliť ako sa stupňujú prídavné mená keď som taká múdra :P :D nakoniec ešte nezabudnem moje komentátorky, ktoré ma vždy povzbudie Sasha a Natally :) xx






Ešte také mini oznamko: na najbližších pár kapitol sa tak brutálne teším!! :D Fakt ako ak sa mi to podarí napísať aspoň trošku podľa mojich predstáv máte sa na čo tešiiť! :D že Karienka moja! :D a ešte... ani neviem ako som k tej pesničke došla. Ale celkom sa to hodí... nemyslite si, že som teraz dáky maniak na Green Day :D When September Ends :))

Niall

V ústach som mal absolútne sucho a v hlave sa mi nedali sformulovať tie správne slová. Vedel som, že nech poviem čokoľvek nič sa nezmení, no ak poviem niečo zle bude to ešte horšie. Tento pocit ma zožieral, ale pohľad, ktorý ma práve prebodával bol ešte horší.
"Ty sem naozaj dojdeš aj po tom, čo si spôsobil a nemáš ani jediné slovo na vysvetlenie?!" naštartovala sa Cassiena mama. Na tvári sa jej striedalo opovrhnutie, sklamanie, no hlavne nenávisť, ktorá z nej doslova sálala.
Stále som stál ako skamenený a nevedel ako reagovať, či najskôr začať vysvetľovať alebo sa ospravedliť. Možno vykričať, že to nie je tak ako to bolo v novinách..
Pred tým, než som si však svoje rozhodnutie stihol ujasniť sa žena stojaca priamo predo mnou pokúsila z celej sily zatresnúť dvere.


Sám som si neuvedomoval, čo robím, jednoducho som v rýchlosti vsunul nohu do dverí a rovno vkĺzol dnu. Odrazu som sa akoby prebudil a zatriasol som hlavou uvoľňujúc si hrdlo tichým odkašľaním. Neuvedomoval som si ani poriadne čo hovorím, akoby môj mozog a ústa vôbec neboli prepojené. Jednoducho som vravel čo mi len napadlo a dúfal, že si to ešte viac neskazím. Opak však bol pravdou. Tvár Cassienej mami sa zvraštila, moje rozprávanie zastavila jediným mávnutí ruky a jej ústa zalapali po dychu. Čakal som, že z nich vyjdu nadávky, ale opäť som sa zmýlil. Jej oči sa do mňa zabodli, no nevychádzala z nich toľká nenávisť a o to viac som mal z toho zlý pocit. Namiesto kriku vyšli len tiché sklamané slová.


"Vieš aké ťažké bolo pre mňa pusiť ju do tvojej blízkosti. Bála som sa, že je to len taký ošiaľ a ona sa znova sklame. Vedela som, že budete cestovať a viem, že láska na diaľku jednoducho nefunuje. Bála som sa, že ju sklameš, no všetci ste ma presvedčili o tom, že si iný. Keď bola šťastná povedala som si, že jej v tom šťastí brániť nemôžem.. no dopadlo to presne tak ako som si myslela.." jej hlava sa otočila dozadu, keď sa na schodoch ozvali kroky. Môj pohľad sa okamžite upriamil na siluetu prichádzajúcu z poschodia. Moje oči túžili a museli sledovať každý pohyb tej krehkej postavy, ktorá sa tichým krokom približovala ku mne a svojej mame
"Predsa si tu?" ozval sa do hrobového ticha jemne rozochvený hlas, ktorý vo mne vyvolával výčitky.


Cassie

Zastala som uprostred schodov na mieste, kde mi ešte tieň zakrýval tvár. Môj pohľad sa usadil na Niallovej tvári, na jeho očiach. Na tých nekonečne modrých očiach, ktoré spôsobovali v mojom bruchu motýliky a teraz sa jemne leskli od sĺz. Moje oči sa radšej rýchlo strhli preč a upriamili sa na mamu, ktorá zachytila môj pohľad aj napriek tomu, že moju tvár nemohlo byť vidieť. Pokúšala som sa jej bez slov naznačiť, aby nás nechala.. pre tentokrát našťastie pochopila. Keď sa za ňou bezpečne zatvorili dvere môj pohľad sa opäť obrátil k Niallovi. Mala som chuť naňho navrieskať, vypluť mu všetko do tváre, vyhodiť ho, chcela som ho aspoň chvíľu nenávidieť, no každá bunka môjho tela sa proti tomu búrila. Nedokázala som ho nenávidieť.. nechcela som ho nenávidieť...


Ale nemohla som teraz dojsť za ním povedať mu 'diki, že si ma podviedol a strápnil pred celým svetom' a ísť ďalej. Nemohla som byť tá, čo bude stále všetko znášať bez slova a tváriť sa, že je všetko fajn. Chcela som aby niečo povedal, aby nejako objasnil to čo sa stalo, aby to vysvetlil, vyvrátil.. chcela som aby tu bolo nejaké ospravedlnenie, niečo, čo by to mohlo urobiť ľahším. Dúfala som, že tu bude nejaké objasnenie pre toto všetko, niečo čo by mi dovolilo mu odpustiť. On však len mlčal a čím viac sa ticho medzi nami prehlbovalo tým viac mi zvieralo vnútornosti a do môjho srdca sa akoby zabodávala pomyselná dýka stále hlbšie a hlbšie. Z oka sa mi uvoľnila slza, ktorá putovala dole mojou tvárou.


"Cass.. ja" odrazu mi zarezonoval jeho hlas v ušiach. Moje uši sa napínali a čakali na pokračovanie. Celé moje telo bolo našponované ako struna a čakalo na hocičo, čo by ho mohlo aspoň maličko potešiť. Túžila som po jeho slovách, túžila som počuť čokoľvek, čo by mi definitívne dokázalo vyhnať ten pocit nenávisti, ktorý sa stále pokúšal v mojom vnútri presadiť. Moje city sa miešali a každú sekundu som mala chuť urobiť niečo iné. Každá bunka môjho tela totiž túžila po Niallovi, no mozog mi stále vravel, že ho nemám tak šialene zbožňovať a mám ho nechať ísť, lebo si to zaslúži, ale čo zmôže jeden orgán proti celému zvyšku tela?


Bol to jeden z najhorších pocitov aký som kedy zažíala, vlastne bol najhorší. Videla som Niallovu smutnú a zničenú tvár a vedela ako mu to je ľúto, videla som to na ňom, stačil by jeden pohľad naňho a každý by vedel ako ho to zožiera. Oči v ktorých vždy žiarili iskričky sa teraz leskli od sĺz, nadobúdali červený odtieň a mierne opúchali. V mojom vnútri sa však definitívne dostával na povrch ten sprostý hlas, to JA, ktoré mi vravelo, že mu nemám podľahnúť, že sa nemám znova hlúpo zapliesť.

"Myslíš, že keď dojdeš, vyroníš pár sĺz a budeš na mňa hľadieť svojimi modrými očami bude všetko v pohode? Že ti teraz padnem k nohám? Na modré pohľady sa možno chytajú austrálčanky, no ja nie!" zakričala som zvýrazňujúc tie dve slová. Sama so si neverila, že také ostré sová idú z mojich úst, ale nedokázala som prestať. Často viete, že robíte zle, no aj tak pokračujete a vo svojom vnútri si klamete a vravíte si, že je to dobré.

"Už si nemáme čo povedať.." dodala som ticho, no moje slová sa akoby odrážali od každej steny a rezonovali v ušiach. On stále len ticho stál neshopný reakcie a na tvári sa mu myhla beznádej. Privádzal ma do šialenstva tým, že nič nevravel, no bolo mi ho tak ľúto,hoc by nemalo byť! Z očí mi vytriskli slzy, no ja už som na to kašľala. Rýchlym krokom som okolo neho prešla a už som mala ruku na kľučke, že ho pošlem preč, no on si ma strhol späť k sebe a ja som sa ocitla v jeho bezprostrednej blízkosti. Do nosa sa mi dostala jeho omamujúca vôňa a moja myseľ sa len sústredila na to aby som uvažovala triezvo. Hlavu som držala sklonenú a čakala, čo nastane.


"Cassie... Nie je tu žiadne ospravedlnenie, pre to, čo som spravil. Nemáš dôvod prečo mi odpustiť, sám sa nenávidím, no prosím. Prosím povedz mi.." odrazu zastal uprostred vety a moje uši ostávali nastražené. Počula som tlkot jeho srdca a jeho prerývaný dych. Vedela som, že mám zdvinúť pohľad, že mám zdvihnúť hlavu a keby sme boli v romantickom filme, teraz by ma pobozkal a povedali by sme si, že sa nikdy neprestaneme milovať bla-bla-bla... no tu sme v realite a ja som práve v tomto momente nemala chuť na presladené výmysly, moja hlava teda ostávala sklonená a uši nastražené. Na mojom krku však naskočili zimomriavky sprevádzané chvením, ktoré prešlo dole celou mojou chrbticou, spôsobené jeho dotykom. Jeho ruka jemne podvihla moju bradu tak, aby mi mohol vidieť priamo do očí.


Naše tváre boli vzdialené len pár palcov, čo celú situáciu len zhoršovalo a ja som na tvári cítila jeho teplý dych a jediné, čo som videla boli jeho obrovské modré oči do ktorých som pomaly ale isto padala a strácala sa v nich.
"Cassie, prosím povedz to.. nemôžeš ma nenávidieť.. ja viem, že nemôžeš.." šepol a jeho pohľad sa vpíjal do absolútnej hĺbky mojich očí. ".. aj napriek všetkému odporu sa v tebe musí nájsť aspoň jediná bunka, ktorá ma nedokáže nenávidieť.." vyšli z jeho úst slová, ktoré ani neboli povedané, iba ich vydýchol s poslednou štipkou nádejou, ktorú v sebe ešte mal. To čo ma však desilo bol fakt, že to bola pravda. Vždy sa nájde aspoň jediná malá bunka, ktorá ho nebude môcť nenávidieť. (V mojom tele sa však nachádzalo buniek, ktorého milovali aspoň niekoľko miliárd) V očiach ma pálili slzy a ja som sa rýchlo vytrhla z jeho blízkosti. Vedela som, že v malej chvíľke by mohol vyčítať všetky moje pocity z mojich očí, ak to už náhodou nespravil. Zažmurkala som a ticho odkašľala aby som si prečistila hrdlo. Ruku som mala položenú na kľučke od dverí na ktorú som taktiež zvažovala istú časť svojej váhy, držiac si aspoň metrový odstup od Nialla.


"Je čas ísť.." vydýchla som smerom k nemu ani sa nehnúc. Tvár som mala otočenú k zemi hlavu naklonenú mierne od neho, aby sme si navzájom nemohli vidieť do tvárii. Nechcela som aby videl aké ťažké to pre mňa je. Musela som vyzerať silno, s trochou odstupu, nechcela som aby si myslel, že pre mňa znamená to čo pre mňa znamená.
Na druhú stranu som nechcela vidieť akú bolesť mu spôsobujem ja, nemohla by som ho vidieť takého utrápeného. Moje myšlienky zmizli z mojej hlavy v okamihu, kedy som zacítila jemný dotyk na mojej ruke. Rýchlo som ňou ucukla a prešla od dverí ku schodisku teraz sa podopierajúc prezmenu o zábradlie schodišťa. Kútikom oka som si dovolila pozrieť smerom k Niallovi, ktorý mal práve teraz čelo opreté o rameo svojej ruky, ktorou sa podopieral o dvere. Schovával si tvár z ktorej si druhou rukou pravdepodobne zotrel slzy. Počula som ako sa zhlboka nadýchol a prečistil svoje hrdlo.


"Ďakujem, že som mohol poznať to najúžasnejšie dievča na svete.. Ďakujem za tie najkrajšie chvíle v mojom živote.. dúfam, že raz mi budeš schopná odpustiť to, aký idiot som..." šepol posledné slová pri ktorých sa mu jeho hlas chvel. Posledný raz sa na mňa zadíval čakajúc, či nejako zareagujem, no ja som len pevne hľadela pred seby prázdnym pohľadom a stála bez pohybu, už aj tak plne sústredená na to aby som dokázala udržať ťarchu svojho tela.
Obaja sme vedeli, že už je koniec a ani jeden z nás nechcel aby ten koniec nastal. No rozdiel medzi nami bol v tom, že on nevedel, že ja som ten koniec nechcela tiež. Myslel si, že ho definitívne nenávidím a tak to malo byť.
Videla som ako jeho telom prešiel náhly kŕč a jeho pesť naštvane tresla do dverí. Potom sa zviezla po masívnom dubovom dreve až ku kľučke a jeho telo rýchlo vykĺzlo na ulicu, definitívne preč odo mňa...

 

Be the first one to judge this article.

Poll

Chceš, aby sme prijali nového admina/adminku?? -úprimne!!

áno, aspoň tu bude viac článkov 36.2% (433)
áno, tento team adminov je nanič :p 32% (383)
nie, team adminov je v pohode! :) 31.8% (380)

Comments

1 Kara Kara | 22. january 2013 at 7:23 | React

Vzhľadom nato, koľko času mi zabralo poháňať ta a aj k tomu, že táto kapitola sa mi páči fakt, že super.. ja neviem.. napísala si ho takým iným štýlom asi tak mi to príde :-D teraz by som povedala, že by to mohol byť aj koniec celej story... AŽ nato, že sa brutálne teším na to, čo sa stane..

2 Natally :D Natally :D | Email | 22. january 2013 at 14:03 | React

a ja som sa tak tešila že ostanú spolu...  že budú mať svadbu, Horančata...(:D) a nakoniec to je takto :( :( :( si ma teraz nahnevala sa s tebou nebavím :( :)

3 StyPayHorlikson StyPayHorlikson | 22. january 2013 at 14:36 | React

ty krááávo (:D) ja sprostá som si pustila Skyscraper! :D Som sa skoro rozrevala pred počítačom! :DD Dokonalé, ako inak!  ;) Už sa teším aj na Stylesovku! :)x

4 *Mary *Mary | Web | 22. january 2013 at 17:03 | React

Karienka moja!! :D joj no šak to ešte bude dačo :D Natally je mi ľúto, že som ťa nasrala, ale fakt sa ešte je na čo tešiť.. lebo nenávidím, tie story, kde sa obaja rozplačú potom tam neviem čo povedia ona ho vyhodí a vzápätí ho zastaví medzi dverami, pobozkajú sa a povedia si, že spolu budú navždy.. to jednoducho nie je môj štýl, je to také.. uh.. neviem :D ale pokračovanie bude isto napínavé :D teda ak sa mi ho podarí napísať aspoň trocha podľa mojich predstáv! :D

5 Choki Choki | 22. january 2013 at 17:27 | React

Krásne venovanie, hlavne výstižné! :D
No, depresívna kapitola, tým blablabla pri tom vyznaní, to si zabila, až som sa rehotala. Koniec smutný, no reálny a teším sa na pokráčko, keďže to máš tak dokonale premyslené. :D

6 *Mary *Mary | Web | 22. january 2013 at 21:34 | React

Diki Chokina :D s vetou, že to mám premyslené.. za normálnych okolností by som sa asi rozrehotala, ale teraz to mám naozaj premyslené.. prvý raz v živote.. :D ďakujem :)) a moje blablabla- to vieš treba trochu prebudiť čitateľa :P :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama