Okej takže pre dnešok len s tri a pol hodinovým oneskorením publikovania než som chcela :D
Náhodou na mňa celkom rekord :D
Venujem: Choki- áno odčkala si sa aj tuto Mr.Stylesa, na ktorého sa tak tešíš :D Kara- to by nebolo ono, keby som ti zase dačo nerbila do školy! :P :D btw- tá fotka ku tejto poviedke je tak stará! On tam ešte nemal tetovanie s vtáčikmi! :D pri ďalšej kapitole asi nájdete inú foto, tak sa tešte :D

Harry
Hľadel som do tváre približujúcej sa osoby, na ktorej som sledoval náhlu zmenu výrazu. Leigh, ktorá sa ku mne približovala sa tvárila asi ako Čo tu ten sakra robí?! pričom sa mi v mysli vynárali odpovede typu Ani ja nie som nadšený, že sa stretávame...
Dvere auta pri ktorých som stál som náhle zatresol a otočil sa ku Leigh, ktorá už stála kúsok odo mňa. Skôr než som však stihol niečo povedať ma "milo" privítala slovami:
"Čo tu sakra pohľadávaš?!" vybehla okamžite a hľadela mi priamo do očí.
"Aj ja ťa zdravím a ver, že som naozaj veľmi rád, že ťa vidím, ale som tu len kvôli tomu, že včera si si v Starbuckse zabudla peňaženku!" odvrkol som a vtisol som jej peňaženku do ruky.
Ona len prekvapene hľadela a ja som zatiaľ chcel vojsť do auta. Pri tom ako som otváral dvere som však zacítil jej ruku na svojom ramene, ako ma otáča späť k sebe.
"Počkaj, ja.. ďakujem," odvetila a.. počkať, čudujem sa, že to ona vôbec dokáže.. ale, áno! ona sa normálne usmiala!
"Máš za čo!" zachraptil som a opätovane chcel vojsť do svojho auta a byť čo najskôr doma a preč od nej. Ona si samozrejme neodpustila to, aby ma opäť strhla k sebe a mňa to začínalo pekne štvať.
"Čo som ti spravila?!" vyhŕkla teraz už úplne zmeneným tónom...
"Neviem, iba si, hmm... bola arogantná, nepríjemná.." začal som vymenúvať, keď ma prerušila.
"JA, že som bola arogantná?! JA?! Aký si bol potom ty?" začala a v očiach sa jej myhol akýsi zranený výraz, ktorý si mohla odpustiť. Nech sa teraz nehrá!
"No, neviem, kto tam začal namotávať čaš-" zarazil som sa uprostred slova a nadával si, že som s tým vôbec začal.
"Čože som? Namotávala koho? Čašníka?! Nebodaj mu závidíš?" vravela a neveriacky na mňa hľadela, aj keď na jej tvári som videl aj akési uspokojenie? Uspokojenie, že som- ako to ona pochopila- žiarlil?
"Jasné! Lebo určite budem závidieť dákemu blbému čašníkovi zo Starbucksu, keď moja mačka zarobí viac peňazí než on?! Čo by som mu mal asi tak závidieť?!" nenechal som sa a tvrdo na ňu hľadel.
"A JA, že som tu arogantná!"
"Urgh! Presne tomuto som sa chcel vyhnúť! Doniesol som ti tú blbú peňaženku a to je jediné, kvôli čomu som došiel! Mám aj iné veci na práci, ako sa tu s tebou hádať! Maj sa!" vypľul som jej do tváre. Ona na mňa len hľadela a nebola schopná reakcie. Ja som sa zatiaľ otočil hodil sa na sedadlo auta a urýchlene za sebou zatreskol dvere, aby ma náhodou zbova nezastavila. Naštartoval som a v spätnom zrkadielku ju videl ako tam stále len omámene stojí a hľadí za mnou. Pohľad som radšej premiestnil na cestu pred sebou, ale výraz jej tváre som mal stále pred očami. Vyzerala tak.. sklamane? prekvapene? alebo smutne? Proste bol o toľko iný než včera.. už nebol opovrhujúci a odmeraný akoby bolo niečo iné, ale jej slová nezneli tak, akoby sa niečo zmenilo..
Ale to je vlastne jedno, ja sa o ňu vôbec nemusím zaujímať...
Comments
*_* Čo napísať?! Len to, že nutne chcem pokračovanie! :-D
[1]: Wow! :D Tak to je pre mňa asi kompliment.. a riadny :D či? :D
daleej :D