Čautee! :D
Včera to bola mrdačka na telesnej s fitloptami, čo mi spravilo na pár minút náladu :D (potom mi ju však opäť zhodila doktorka s jej očkovacou inekciou! xP) Btw... meriam 180 cm! Takže som odsúdená na žirafu! :D Včera ma doktorka merala, ja som skoro padla na zadok! :D Kde je mojich drahých 178cm? :D -okay, odveci ja viem :D
Dneska idem tak s kamoškou zo školy a zrazu dáky štrbavý dedko z dákeho servisu povedľachodníka na nás "Heléé, holkýý..." a dačo tam dákou nezrozumiteľnou Čestinou mumlal a my len taký rehot a ja že "Helééé, Čééch!" a najväčšie rehoty s tou kamoškou :D Kara- sme si na teba spomenuli, že by si určite spomenula "hřbitooov!" :D
Toľko, ku mojim podivným psycho-nepochopiteľným zážitkom, ktoré asi nemáte šancu pochopiť alebo sa na nich zasmiať ak ma nepoznáte :D Som jednoducho psychoš a tak to aj ostane... btw včera som našla svoju mp3! :D Oslavááá! :D
Venujem: Kara- diki za ďalší smiešny deň :D aj keď si nestretla toho sexi Čecha :D Natally a Sasha- ďakujem za krásne komentáriky, ktoré si nachádzam vždy pod článkom :))) xxx

Cassie
Damn! Damn! Damn! Prečo som sa sakra nezobudila z tohoto zlého sna?! v mysli sa mi vynárali nepríjemné myšlienky. Posledných päť rán som dúfala, že sa z tohoto strašného sna zobudím, ale šťastie rovnako ako vždy nebolo na mojej strane! Pomaly som otvárala oči a do hlavy mi dochádzalo, čo sa asi o pár hodín bude diať. Do mysle sa mi vrývali mamine slová, ktoré povedala pred piatimi dňami, keď som sa tak nadšene vrátila domov. "Predvolali ťa pred súd..." viac som toho nepotrebovala. Vedela som, čo mama myslí. Vedela som, že sa tu jedná o toho nechutného chlapa, ktorý sa ma pokúšal znásilniť. Kto by to nevedel, keby videl maminu tvár? Táto skutočnosť mi ničila celý tento týždeň. Konečne som sa mohla tešiť, že Niall "už" pozajtra dojde, aj keď po tých štyroch týždňoch je to naozaj málo...
Ničilo mi to radosť, ktorú by som mala prežívať s Niallovho návratu, lebo som vedela, že budem musieť byť naproti tomu chlapovi, bez hocakých emócii, absolútne nezaujate... možno súd nerozhodne v môj prospech, teda v pravdu a nechajú ho len tak ísť a znásilňovať ďalšie... Znásilňovať ďalšie, ktoré nebudú mať také šťastie ako ja...
Vstala som a vybrala zo skrine veci, ktoré som mala na dnešný súd pripravené. Bolo mi z tohoto všetkého tak zle! Mala som zovretý žalúdok, ľadové ruky a predsa mi bolo nepríjemne horúco. Navliekla som na seba formálne oblečenie a vlasy nechala len tak padať na plecia. Dať si špirálu bolo pre mňa nezvyčajne zložité, lebo sa mi nehorázne triasli ruky. Po rýchlej rannej "úprave" som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Pokúšala som sa trochu skľudniť svoju myseľ, no bezvýsledne. Nakoniec som teda len vychádzala z izby s kabelkou a totálne nerpíjemným pocitom na krku. Pomaly som schádzala schody a dúfala, že keď otvorím po krátkom žmurknutí oči budem niekto iný, niekde inde a všetko bude úplne inak... žiaľ moje túžby sa nesplnili. Stále som mierila do obývačky, kde som sa mala stretnúť s rodičmi a odísť do súdnej budovi...
"Máte nejakých svedkov? ... Máte podložené dôkazy?! ... Majú poškodené nejaké trvalé následky?!"
Všetky slová čo v miestnosti odzneli sa mi zarývali hlboko do pamäti a predsa som mala pocit, akoby ku mne dochádzali len z veľkej diaľky. Celý čas som hľadela do zeme, nechcela som vidieť tvár toho chlapa. Prechovávala som voči nemu strach a zároveň absolútnu nenávisť. Až keď odznelo moje meno a predvolali ma zdvihla som sa z lavice, čím som zdvihla aj zrak, takže sa mi naskytol pohľad na tvár zločinca. Na tvár niekoho, kto ma skoro zničil... na niekoho pred kým ma zachránil Niall... do očí sa mi tisli slzy, no ja som vedela, že ich musím rýchlo zahnať. Búšilo mi v hlave a všetko sa mi zdalo tak vzdialené...
Všetky hlasy, ktoré sa po súdnej sieni ozývali boli ostré ako britva a útočili striedavo na mňa a na chlapa, ktorý sedel síce niekoľko metrov oproti mne, no predsa som sa pokúšala nenápadne odťahovať čo najďalej od neho.
"Ak je pravda to, čo tvrdíte, ako ste sa teda dostali z tej uličky? Boli ste predsa v bezvedomí!" vybrechol na mňa hlas advokáta, ktorý zastupoval toho zločinca. Ja som sa mierne zachvela. Čo teraz? Poviem, že tam dobehli Niall s Louisom a zachránili ma? Náhodou sa tam objavili dvaja svetoznámy speváci, ktorý mi zachránili život, zavolali políciu a sanitku? To mi už uveria skôr to, že tam doletel Batman...
"Ja... neviem, čo bolo ďalej, bola som v bezvedomí... odrazu som sa ocitla v nemocnici, kde už boli moji rodičia a..."
"Takže ste sa odrazu zjavili v nemocnici? Žeby nejaká vnútorná sila, či teleportácia? Ale, to je mi teda zaujímavý príbeh, porozprávajte mi o tom viac!" vravel nechutne slizkým hlasom advokát voči ktorému som mala asi takú averziu ako voči tomu nechutnému cvokovi sediacemu naproti mne.
"V nemocnici, už boli aj tí čo ma zachránili... až vtedy som sa dozvedela, čo sa tam stalo," začala som a pohľadom preskočila smerom ku svojim rodičom a následne na advokátku, ktorá zastupovala poškodené... áno bolo nás viac, no vyzerá to, že len ja a istá Johanne, ktorá ani nie je s Anglicka sme mali to šťastie a nestali sa obeťami. Ostatné sa na súdny proces vôbec nedostavili. Dve boli v nemocnici, teda na psychiatrii a posledná by sa nezvládla pozerať do tváre človeku, ktorý jej zničil život, bez emócii...
"... takže vravíte, že v nemocnici boli citujem "tí čo vás zachránili"? A môžete nám teda prezradiť mená týchto osôb?" pokračoval si svoje divadielko ten úlisák. Takže teraz sa v novinách objaví, kto v skutočnosti som... hneď sa dostane von, že práve Niall Horan ma zachránil a ja som Cassie.. že to ja som jeho priateľka... a budem načisto odsúdená na zlatokopku... v mysli som videla celú nástenku zavalenú hatermi, plné noviny podozrení, "faktov" a iných dristov, ktoré o mne budú onedlho kolovať.
"Ja.. oni... viete, tieto osoby by som..." nedokonačila som. V mojich slovách ma prerušili dvere, ktoré sa v momente rozleteli.
"Prepáčte, že meškám, ale skôr som sa nemohol dostaviť. Prišiel som svedčiť v prípade Cassie Johnsonovej!" ozvali sa slová, ktoré sa následne ozývali celou súdnou sieňou, ktorá asi po prvý raz za celé pojednávanie absolútne stíchla. Pár sekúnd boli všetci v šoku. Ja som len hľadela pred seba a pokúšala sa nevystreliť z miesta, aj keď som bola v tomto momente absolútne ochromená. Nemohla som veriť svojím očiam. Vedela som, že to je pravda, ale bolo to až moc nereálne aby to pravdou bolo.
Keď opadla vlna šoku, ktorá prešla celou sieňou, došla vlna vzrušeného šepotu, ktorý sa rozľahol celou veľkou miestnosťou. Niekto si dokonca až ukazoval smerom k dverám. Ja som, len čakala kedy mnou niekto zatrasie a mne sa tento obraz vymaže z dohľadu a opäť budem hľadieť len na nechutného úlisného advokáta, či toho úchyla...
V tom sa však moje myšlienky potvrdili, niekto totiž vyskočil z miesta a ukazujúc smerom k dverám zakričal:
"TO JE NIALL HORAN!"
Ja viem, asi celkom dooosť odveci! :D Vysvetlenie vám dojde v ďalšej kapitole :)) Dúfam, že sa aspoň trochu páčilo alebo, že to tu aspoň dakto prečítal... hádam som vás nezaskočila svojimi psycho-myšlienkovými pochodmi :D
Táákže, len prosím o komentáre nech už sú kritické alebo pochvalné :)) Ďakujem xx
Mary xx
Comments
Konečne..moje zlatíčko sa mi tam ozvalo ..to je krásne..božee môj krásny írček! KONEČNE! Big Like
[1]: Aaah! Ďakujem! :D Pravdupovediac Niall tam už chýbal aj mne! :D
nádhera! :* ďalšiu!! :) ... inak pozrám do kolónky "rozepsané" :DDD lebo ja ak nebudem mať dalšiu časť čo najskôr tak asi skapem... :3
[3]: Ja to mám v hlave... približne :D ale kým to napíšem.. :D jóój :D ale som rada, že sa vám to páči... a že je Niall konečne späť! :D
nádherné to je :D ihneď chcem ďalšiu :D
[5]: Ďakujeeem :)) Zajtra sa dočkáte... snáď :D
Tak Mary, oficiálne som dočítala túto poviedku a venujem ti komentík! :D
Len tak ďalej! Miestami to síce bolo až moc sladké, ale ja viem, že tie slaďáčiky sa lepšie píšu! :D :D
Ale ak mám byť úplne úprimná, viac sa teším na pokračovanie Lust...
;)))) :D
Oooo! :D Ďakujem-m! :D Ver, že od teba si taký komentík fakt vážim ;) A nevadí mi, že sa viac tešíš na L&L som rada, že sa tešíš! :P :D