Ďalší deň trávim doma, pri teplom čajíku a preeraní fotiek, videí a všetkého, čo má súvis s One Direction :D
Ale pár minút som sa zaoberala aj nioečím iným a to- mojími spolužiačkami, ktoré musia písať písomku z matiky, sloviny- včera ju nakoniec nepísali... a nakoniec ešte aj geografia.. no čo viac by ste chceli? :D
Včera som začla kresliť nového Harryho.. zatiaľ mám oči, ktoré sa mi celkom páčia a bojím sa pokračovať, čiže asi tak :D
Venujem: Sasha- ďakujem za tvoje pravidelné a povzbudivé komenty :)
Kara, Stanley a Choki- hádam ste to v škole prežili :)

Cassie
Hľadela som na zavreté dvere a vdychovala vôňu, ktorá tu po ňom ostala. Nedokázala som sa jej nabažiť... bola tak príjemná, vzrušujúca a hlavne, bola JEHO!
Keď tu nebol ostalo tu odrazu tak prázdno a ticho a ja som sa opäť začínala nudiť. Vzala som teda iPod a nahlas si pustila hudbu. Myšlienky mi blúdili stále pri Niallovi a hlavne pri jeho pozvaní. Samozrejme ako každú babu mi hneď došla na um zásadná otázka- Čo na seba?!
Chcela som vyzerať príťažlivo, no zároveň som nechcela vyzerať, že som si dávala na outfite až moc záležať... a k tomu všetkému by to malo byť ešte aj pohodlné...
Bola som totálne pohrúžená do svojich myšlienok z ktorých ma do reality vrátila moja mama. Ani som si to neuvedomila a bolo pol tretej.
Mama sedela pri mojej posteli a niečo mi rozprávala, no ja som jej akosi nedokázala venovať svoju pozornosť.
"Mami?" oslovila som ju, čím som prerušila jej monológ.
"Áno," odvetila trochu neochotne.
"Zajtra na obed ma púšťajú s nemocnice... a ja som rozmýšľala, že by som večer niekam zašla," načla som opatrne.
"Ale, nechceš byť doma? Veď teraz si bola tri dni preč..." vravela mama pre ňu tak typickým ustaraným tónom.
"Počkať s kým to vlastne chceš ísť?! A kam?!" náhle sa zmenil jej tón z ustaraného na podráždený.
"Hmm, Niall ma pozval aj s chalanmi ku nim domov..." zamrmlala som.
"Niall?! Ku ním domov?! Ty si myslíš, že ťa pustím?! To, že sú slávny a pekný neznamená, že sú aj slušný!" začla mama kričať.
"Nerob z nich to čo nie sú! Veď ani poriadne nevieš ich mená!" kričala som podráždene.
"Nepotrebujem vedieť ich mená ne to, aby som videla, že sú to puberťáci, ktorí hľadajú len zábavu!" jačala mama.
"Tak toto si prehnala! Nerob z nich nadržané prasce! Nemám za potrebu tu počúvať tvoje výmysli! Ak ich plánuješ urážať radšej odíď!" vysypala som len tak na mamu. Bolo mi jedno, či mi dá zaracha alebo domáce väzenie. Aj tak sa dostanem vždy preč. Cítila som ako na mňa mama zazerá, ale nemienila som sa na ňu otočiť. Bola som k nej chrbtom a tak to aj ostane. Počula som ako sa zdvihla zo stoličky a následne videla ako vypochodovala s miestnosti. Ja som sa teda otočila naspäť.
Sedel tam oco a hľadel na mňa. On ma vždy chápal. Boli sme taká dvojka. Keď mama vymýšľala spolčili sme sa proti nej...
"Neboj sa, ju to prejde," utešoval ma oco a prisunul sa ku mne.
"Je mi jedno, či ju to prejde alebo nie. Ale nedovolím aby urážala mojich priateľov..." nad týmto slovom som sa trochu zarazila. Ja som ich považovala za priteľov, ale čo ak oni mňa nie? Asi to všetko príliš zveličujem... oco si všimol, že som sa zarazila a ja som nechcela počúvať zbytočné otázky, takže som radšej rýchlo pokračovala v pred tým nedokončenej myšlienke: "Síce to je moja matka, ale nemá právo o nich takto vravieť!" rozhorčovala som sa a oco ma pohladil po ruke.
"Chápem ťa, ale veď ju poznáš... nejako to s ňou urovnám," oco sa pokúsil o úsmev.
"Nie! Neurovnávaj to s ňou. Toto je moja vec a keď uzná, že o nich nemala takto vravieť potom sa s ňou môžem rozprávať!" vravela som tvrdohlavo.
"Okay," odvetil oco, mykol plecami a ruky zdvihol v geste, že sa vzdáva.
"...a nemusíš sa obávať, zajtra tam môžeš ísť," dodal po chvíli a mrkol na mňa so škodoradostným úsmevom. Následne sme si buchli päsťami a obaja sa trochu zasmiali.
S ocom som si celkom dobre pokecala- po dlhšom čase. Nasmiali sme sa a on sa ma pýtal na chalanov, teda lepšie povedané, pýtal sa ma, ktorý z tých piatich sa mi najviac pozdáva.. Možno by ste povedali, že s ocom sa rozprávať o chalanoch? WTF? Ale môj oco nie je taký ako ostatný otcovia... proste mi je ako dobrý kamoš, ktorých moc nemám... občas mám pocit, že stále nevyrástol z puberty, ale taký pocit má asi veľa báb...
Keď oco odišiel ostala mi dobrá nálada a na hádku s mamou som viac-menej zabudla. Ani som sa nenazdala a bol večer a s ním prišla aj sestrička s večerou. Ja som len ohrnula nosom.
"Nechcem byť nejako hnusná alebo tak, ale môžete to rovno odniesť," povedala som jej a ona sa na mňa len uškrnula.
"Vlastne som sa s vami chcela porozprávať," začla. Ja som len nadvihla obočie.
"Teda ono sa to netýka nemocnice, ale tých chalanov, ktorí tu naobed za tebou boli..." začla opatrne a mňa hneď napadlo, že to ona ich pustila za mnou...
"To vy ste ich ku mne pustili, však?" spýtala som sa, aj keď odpoveď som vedela a ona len prikývla.
"Nechcem byť niak otravná alebo dotieravá, ale mám ich strašne rada a páči sa mi ich hudba... prosím mohla by si mi zohnať autogramy?" spýtala sa a trochu sa pri tom červenala. Ja som robila všetko preto aby som totálne nevybuchla do smiechu. Hospitalizujú ma v nemocnici, kde zistím, že ma zachránili svetoznámy chalani s najpopulárnejšieho teens bozbandu a následne si odo mňa príde sestrička pýtať autogramy... môže to byť ešte šialenejšie?!
"Môžem sa ich spýtať," mykla som napokon plecom akoby nič.
"Bola by som ti fakt vďačná, inak volám sa Emma," predstavila sa s úsmevom.
"Ja som Cassie," tiež som jej prezradila svoje meno.
"Ja tu vlastne ešte nie som na celý úväzok... som tu len na prax," vyzradila mi.
"Prepáč tú otázku, ale koľko máš teda rokov?" nedalo mi.
"Dvadsať, teda o pár mesiacov dvadsaťjeden," povedala. Pravdupovediac ja by som jej toľko netipla. Nevyzerala síce o moc mladšie a staršie už vôbec nie, ale dvadsať znie tak staro... dobre to sú asi iba moje domnienky okrem toho o ani nie tri roky budem mať toľko isto...
"Ja už budem musieť ísť, mám ešte ostatných pacientov," vzdychla si nakoniec a vstala.
"Rada som ťa spoznala," usmiala som sa na ňu a kývla jej na pozdrav. Ona vyšla z dverí aj s podnosom na ktorom ležala moja večera.
Ešte hodnú chvíľu som sa len tak prehadzovala na posteli a rozmýšľala nad zajtrajškom. Nakoniec som zaspala plytkým trochu nepokojným spánkom. Ráno som sa zobudila síce trochu unavená, ale všetku únavu zahnal adrenalín, ktorý prúdil v mojích žilách. Okamžite som vstala a začla zhrabávať všetky veci. S ocom som sa dohodla, že po mňa príde pred jednou a vezme ma na obed. Na hodinkách bolo desať a ja som sa teda vydala do kúpeľne skrotiť svoj vzhľad.
Obliekla som si tmavé jeansy, na vrch si dala voľné pásikavé tričko s obrázkom červenej kotvy uprostred a naň si prehodila bledý svetrík. Na nohy som si obula vansky námornícky modrej farby. Vlasy som si jednoducho rozčesala a nechala ich rozpustené. Na oči som si naniesla špirálu a jemný make-up všetko doladil.
Posledné dve hodiny sa vliekli neskutočne pomaly a ja som sedela na posteli a počúvala iPod, ktorého baterka už išla vážne iba z dobrej vôle. Keď dorazil oco zobral tašku a ja som okamžite vychádzala z nemocnice. Už som bola pripravená aj na novinárov, no nikto tu nebol. Asi je na to predsalen dáky zákon. Ponáhľala som sa k autu, ktoré už oco odomkol. Sadla som si na sedadlo spolujazdca zatiaľ čo oco šiel dať moju tašku do kufra. Na palubnej doske som si všimla noviny. Upútal ma titulok.
Niall Horan má novú priateľku! bilo do mojich očí. prelistovala som na stránku, kde malo byť napísané viac.
Dobre, ďalšia z tých nudných kapitola, kde s nič nedeje, ale sľubujem, že nabudúca to už bude aj o niečom :)
Comments
Nudna!?? Podejte mi bryle ! Asi sem to blbe precetla! ;-) Krasa!
:D ďakujeem :) ale aj tak bola nudná :P
Ako som ti uz povedala predtym je to super :DD tesim sa na dalsiu :D a ano prezili sme to s dvojkaii a trojkami :D
ďakujem!! xx
A je to nádhera!! :)