Jáááj! :D
Konečne! Prázdniny! A čo je zajtra? Výborne! Presne tak! Zajtra sú prázdniny! :D A čo je na zajtrajších prázdninách špeciálne? Áno! Ďalšia správna odpoveď! :D Zajtra sa v Bratislave odohráva meeting! Woou! :D (viac informácii)
Nemôžem sa dočkať! :D A k tomu všetkému si stále dokola púšťam Little Things ♥ Kto miluje tú pesničku rovnako ako ja?
Dneska sa mi už stihla stať aj istá nepríjemná príhoda s touto pesničkou! :D *prvá hodina- literatúra* Kara odo mňa chcela, nech jej pošlem dáke obrázky, tak ja sa načiahnem nenápadne do tašky po mobil. Veď odpojím si slúchatká, nech mi nezavazajú.. samozrejme mne inteligentke tam ešte hralo Little Things a tak to len tak pustím na celú triedu omylom a učiteľka len tak na mňa kukne do najzadnejšej lavice so slovami "Na diskotéku je ešte trochu skoro, nie?!" ja len taká červená sa ospravedlňujem a všetci len taký rehot... no nevadí :D aspoň všetci počuli asi päť sekúnd z tých piatich dokonalých hlásočkov ♥ :)) xx
Venujem: Kara- to všetko kvôli tebe! :D Teším sa zajtraa! :)) Natally- ďakujem za pekný komentárik minule, nech sa púáči, tu je ďalšia kapitola :))

Cassie
Oh Fuck! Pomyslela som si hľadiac do tej nechutne pretiahnutej, konskej tváre s obrovskými zubami, mierne zanedbaným strniskom a odpornými hranatými okuliarmi na veľkom orlom nose.
"Kam si myslíš, že ideš?!" nepríjemne sa na mňa osopil triedny. Ja som mala čo robiť aby som sa vyhla slinám šľahajúcim z jeho tlamy a neodpadla zo smradu, ktorý odtiaľ vychádzal.
"Preč odtiaľto!" odvrkla som a bolo mi jedno, či mi vynadá, napíše mojim rodičom, zníži mi známku zo správania... jednoducho som sa prešmykla popri ňom a než si stihol uvedomiť význam mojich slov, už som bežala dole schodmi.
V hlave som mala maximálny zmätok. Prečo to Joe urobil? Prečo to urobila Jessica?! Prečo sa deje toto všetko?! Prečo zrovna mne?! Prečo musí byť Niall míle ďaleko?
Po lícacg mi začínali pomaly stekať otravné slzy, ktoré som sa snažila márne zadržať. Prebehla som vrátnicou a na otázku vrátničky kam sa tak náhlim, keď je vyučovanie som odpovedala tresknutím vchodových dverí školy.
Dobehla som na zastávku a naštvane si sadla na lavičku, keď som zistila, že najbližší autobus mi ide tak o dvadsať v lepšom prípade pätnásť minút. Chcela som si vytiahnuť slúchatká a pustiť si hudbu, ale uvedomila som si, že tie ostali spolu s iPodom dakede v našej triede.
"Fuck! Fuck! Fuck! Môže byť tento deň ešte horší?!" sykla som si pre seba.
Áno, môže... sama som si odpovedala na otázku, keď som sa konečne dostala domov. Teda dostala som sa len ku vchodu. Ďalej ísť som sa bála. Dvere boli odchýlené a ja som cez úzku škáru opatrne nazerala dnu. Videla som riadny neporiadok vo vnútri. Oblial ma ľadový pot a mala som chuť na mieste odhodiť veci hodiť sa o zem a začať tam plakať. Mala som chuť teleportovať sa k Niallovi, preč od tiaľto.. preč od tohto všetkého. Vlastne som ani nevedela, či by som chcela byť pri Niallovi... čo by som mu povedala? Asi je predsa len dobré, že je tam... bolo by to len zložitejšie... Urgh! Čo to trepem! Chýba mi! A riadne! Ako chcem prežiť ďalšie tri týždne bez neho?!
Z myšlienok ma však vyrušili zvuky vychádzajúce z domu. počula som dva hlboké hlasy a dupot na schodoch. Aj by som stuhla na mieste, ale na to nebol čas. Rýchlo som sa zdrhala skryť na prvé miesto, ktoré mi napadlo a zmestila by som sa zaň. Hneď ako som došprintovala za roh domu som začula ako muži s miernym vrznutím otvárajú vyrazené dvere. Pokúšala som sa skľudniť zrýchlený dych. Až moc som sa obávala, že by ma začuli, aj keď tí teraz asi rozmýšľali nad niečím iným, než nad načúvaním, či sa niekto neschováva za rohom, aj keď by mali. Rýchlo som sa pohrabala v tažke a vytiahla s tadiaľ mobil. Zapla som foťák a veľmi opatrne vykukla spoza rohu. Videla som ako sa dvaja lupiči náhlia k autu. Predstavíte si dvoch namakaných chlapov v čiernom a s pančuchami na hlave... ani jedno z toho. Boli to dvaja muži v strednom veku a podľa výzoru teda nevyzerali tak, že by potrebovali lúpiť... Boli ovešaní cestovnými taškami a vyzerali akoby to boli zvyčajní obyvatelia tohoto domu a jednoducho si vyšli dakam na výlet, lenže oni obyvateľmi tohto domu nie sú...
Najskôr som ich chcela odfotiť, no potom mi napadlo ich natočiť. A tak som opatrne a nedýchajúc ležala na zemi a vykúkala s iPhoneom v ruke spoza rohu. V týchto chvíľach som ďakovala, že mi oco kúpil iPhone v čiernom a nie bielom prevedení.
Chlapi naskákali do auta pristaveného na ulici a zdúchli. Matne som si uvedomovala, čo sa práve stalo. Ostávala som ležať na zemi a stále zťažka dýchala. Chvíľu som sa pokúšala upokojiť, ale keď mi to moc nešlo, ráve naopak som si všetko len viac uvedomovala a dostávalo ma to do šialenstva som si prikázala vstať. Schmatla som kabelku a vytáčajúc mamino číslo som kráčala k domu.
"Cassie? Čo sa deje? Ty nie si v škole? Je ti zle? Mám po teba prísť?!" vychrlila odrazu mama.
"Práve nám vykradli dom..." umlčala som ju krehkým šeptom, ktorý sa mi dostal z úst. Nervy už som nemala. Nemala som ani žiadnu silu na zadržanie sĺz, ktoré sa mi z mne neznámeho dôvodu opäť drali do očí.
"Čože?! Hlavne sa ničoho nedotýkaj! Zavolala si už políciu?! Ja zavolám! Nie je tam náhodou ešte nejaký z tých lupičov?! Dávaj si na seba pozor! Okamžite idem dodmov!" vydala príkazy a zrušila to. Ja som hľadela do displeja svojho mobilu a následne ho len strčila do tašky.
Comments
Neostal ten iPhone v škole? :DD už mi tam chýba Niall poviem najúprimnejšie :D
neviem čo napísať... :D úžasné to je :D teším sa na ďalšiu :)
[1]: V škole ostal iPod :* :D a neboj o chvíľku sa dočkáš svojho Írskeho krásavca :D
[2]: Ďakujeem xxx ani nevieš ako to povzbudzuje :))