Uff! :D
Taaakže vás tu vítam! :D Najskôr sa chcem ospravedlniť... zo štvrtka na piatok mi dáko drbol net a včera mi celý deň nešiel a fakt absolútne netuším prečo! xP Viete aké je zožierajúce, keď môžete byť celú noc na kompe a vám nejde ten podrbaný net?! (sorry za vyjadrovanie :P :D) ale zato mám aj jednu úúúúžasnú správu! (teda pre mňa úžasnú :P :D) Na nete som si našla noty Moments! A teraz už ich mám pekne v zošite s notami a jediné, čo stačí spraviť je- otvoriť si klavír a začať ich hrať! Jednoducho úúžasnéé!!! Okrem Moments som našla aj More than this, I want, LWWY, What Makes You Beautiful, Up all night... ale zatiaľ mám len moments, už aj to bude zložité naučiť sa, keďže sa mám popri tom pripravovať na novembrový koncert a na nie jednu súťaž kam ma chce učiteľka silou mocou dostať! Samozrejme k tomu mám ešte stále aj školu v ktorej sa mi tento týždeň nevídane darilo! Jednotky z AJ, BIO, DEJ! Tá biológia zaskočila najviac! :D
Venujem: špeciálne pre Karu- konečne si sa dočkala! :D a potom ešte pripájam Sashu- ďakujem, že s nájdeš čas pre môj príbeh, aj keď toho máš veľa :))

Upozornenie: Táto kapitola sa vám bude zdať asi divná a asi aj trochu prehnaná, ale vysvetlenie ku tomu všetkému prehnanému dojde o nieekoľko kapitol neskôr :D
Cassie
Prechádzala som chodbou a pomaly sa blížila ku triede. Otvorila som dvere a chcela zamieriť na svoje zvyčajné miesto v najodľahlejšom rohu. Keď som sa však ocitla v dverách všetky rozhovory na chvíľu utíchli a všetky oči sa upierali na mňa. Na tváry som mala nič nevraviaci výraz a akurát, keď som vykročila smerom k svojmu miestu, ozvala sa Jessica.
"Takže predsa si tu? Nečakala by som, že niekomu tak 'váženému' ako zlatokopke, ktorá ide po Niallovi Horanovi sa uráči dojsť do obyčajnej štátnej školy medzi normálne deti," začala svoj nepochybne dlho pripravovaný monológ, ktorý mi vypľuje do tváre. Ja som len nadvihla obočie a prešla ku svojmu miestu. Jednoducho ju budem ignorovať, nemám za potrebu vyvolávať nejaké hádky.
"Nemáš čo povedať? Samozrejme, ako inak. Nezabudni pozdraviť svojho Írskeho priateľa, ktorého máš isto veľmi rada... ehm, teda ty máš vlastne rada len jeho slávu a peniaze, sorry," poopravila sa akoby omylom a presladene sa usmiala.
"Závidíš? Pravdupovediac, máš čo!" odvrkla som jej a sadla si na stoličku vyberajúc si slúchatká.
"Závidieť, tebe?!" vyprskla škrekľavo. "A čo prosím ťa?! Ja mám na rozdiel od teba všetko čo chcem!" vravela samoľúbo.
"A ja mám narozdiel od teba priateľa, ktorého mám rada a ktorý má rád mňa," povedala som s absolútnym kľudom akoby len tak mimochodom. Nečakala som na jej reakciu a radšej som si rýchlo vybrala slúchadlá. Sadla som si na stoličku a zrak uprela do svojho mobilu. Stihla som ešte zaregistrovať Jessicin naštvaný výraz a červeň zúrivosti, ktorá jej stúpala až ku korienkom dokonale blonďavých- nechutne peroxidových- vlasov.
Dobre som vedela, že svojím ignorovaním ju budem len burcovať, takže som si hudbu pustila na plné pecky a otočila sa všetkým chrbtom. Nemala som potrebu sa s ňou hádať a už vôbec nemalo cenu jej vysvetľovať to, čo podľa mňa sama vedela len si to nechcela pripustiť. Nepotrebujem vyvolávať konflikty, ale predsa len mi padne dobre ak z času načas poriadne naštvem niekoho, koho naozaj nemám rada. Tentoraz už to však asi bolo moc. Ani poriadne neviem, čo presne následovalo potom. Zomlelo sa to všetko až príliš rýchlo a nechápala som nič z toho.
Len som zacítila silný náraz a už som ležala na zemi miesto toho aby som sedela na stoličke. Cítila som ťarchu niečieho tela na tom mojom a následné zúrivé ruky, ktoré sa ocitli na mojom hrdle. Bolo to až príliš nereálne na to aby to bola pravda. Nevravím, že Jessica by ma najradšej nezniesla z tohoto sveta, ale mala voči mne až príliš veľkú averziu nato aby sa ma čolen dotkla... teda to som si myslela doteraz.
"Čo to kurva robíš?!" vydala som zo seba riškrtene a musela som zanadávať. Lepšie by bolo mať oči pevne zavreté, nech mi nevylezú z jamiek, ale musela som sa okolo seba rozhliadnuť. Matne som videla ľudí stojacich naokolo a potom mi padol zrak na osobu, ktorá sa ma pokúšala priškrtiť. Na Jessicinej tváry bol šialený a lačný výraz absolútneho psychopata.
Horšie však boli výrazy okolo stojacich, v ktorých by som očakávala zdesenie alebo aspoň trochu nechuti, keď sa pozerajú na to ako niekto, niekoho iného škrtí. V ich pohľadoch sa však nachádzal skôr nezáujem, či flegmatickosť.
S úbytkom kyslíka mi do hlavy dochádzal fakt, že si musím pomôcť sama, tak ako vždy. Ako som si mohla myslieť, že sa niečo zmení? Asi som pri chalanoch fakt ušla do iného sveta, ale teraz som späť tam, kde som bola. Žiadna zmena... teda vlastne teraz som na tom ešt horšie...
Prikázala som teda svojím rukám aby sa načiahli a pokúsili sa osobu na mne sediacu odsotiť, ale už ma neposlúchali. Bolo neskoro, mali až moc málo sily. Celé moje telo akosi začínalo ochabýnať. Oči už nedokázali byť dlhšie otvorené.
Comments
ďakujem! <3 teda za venovanie... a ja tú časť úplne chápem, ty kks! Pripadá mi to, ako niekedy u mňa v škole... ;( Alebo aj v škôlke...
[1]: Nie je zač :)) a hej... ver tomu, že ja sa do poviedok inšpirujem z väčša vlastným životom, čiže viem o čom píšem...
chúdiatko... sprianená diša. hehe! :) tak trochen... :D Ale u mňa to teraz až také hrozné nie je.. Aj by som napísala, ale bojím sa, že to tu určitý ľudia uvidia, takže... :/