2. Kapitola

27. september 2012 at 22:30 | *Mary
Tkaže dnešok jeden tých zábavných dní, kedy sa nič nerobí... v škole sme mali totiž teoretickú časť branného alias nič nerobenie v triede počúvanie hudby a smiatie sa na celé kolo :D V našej "akčnej" činnosti nás však vyrušil triedny s ktorým sme museli poriešiť pár príkladov, kvôli bilingválnym gymnáziám... no ehm... na obrázku bol štvorec a Kara ho premenovala na 'Zayn(a)' samozrejme v priebehu chvíľky boli oba naše papiere s príkladmi popísané hláškami 1D... potom však prišiel učiteľ alias kôň a chcel jej čítať odpoveď z papiera... takže uvidel všatky naše výtvori a my sme sa samozrejme spolu so Stanley neudržali a začli sa totálne rehotať. On sa len 'nenápadne' uškŕňal... takže tak dopadlo počítanie... predsa len, keď si všade pridáte mená 1D tak to vyzerá lepšie :D


Venujem: Kara- ďakujem za super deň najskôr v škole a potom pokračovanie u našej choroby Choki! :D Uži si ten martin, pozdrav bratranca, aj keď som ho v živote nevidela :D
Venovanie patrí aj Sashi, ktorá si to tu číta, čo ma veľmi teší :)





Cassie
Ležala som na posteli a nevedela, čo robiť. Myšlienky mi stále zabiehali k tomu blonďákovi. Bol strašne zlatý...
Ako som tak na neho myslela upadla som do nepokojného spánku. Snívalo sa mi o tej uličke. Bol tam ten chlap a ja som nemohla utiecť. Myslela som, že už nemám šancu, keď zrazu došiel ten ON. Odsotil odo mňa toho úchyláka a zohol sa ku mne.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma. Začal mi vravieť ako ma má rád, že keby sa mi niečo stalo neprežije to. Ja som len prikývla a odrazu sa naše tváre približovali k sebe. Išla som ho pobozkať, no jeho tvár sa začala meniť na tvár toho chlapa. Pritlačil ma o zem a ja som začla kričať z plného hrdla, no nevychádzal z nich žiaden zvuk...
"Nie! Prosím! Niee!" odrazu som sa strhla zo spánku. Srdce mi šialene bilo a ja som sa rozhliadala po izbe. Nikto tu nebol. Počula som len tiché ševelenie vetra za oknom a jediné čo som cítila bola prenikavá bolesť v ľavej ruke do ktorej mi cez ihlu prúdila číra tekutina.
Oprela som sa teda späť do vankúšov a chcela zaspať, no v mysli sa mi stále objavovali nepríjemné obrazy. Najskôr ten chlap, potom môj záchranca... znova ten chlap a znova ten blonďáčik.

Keď som sa ráno zobudila bola som totálne unavená a srdce mi bilo rovnako šialene ako v noci, až ma z toho pichalo v hrudi. Do izby vošla sestrička.
"Dobré ráno," povedala nacvičene a ja som jej len kývla hlavou na pozdrav. Položila predo mňa podnos s raňajkami a chcela odísť, no ja som ju zastavila.
"Prosím vás, kedy sú návštevné hodiny?" opýtala som sa opatrne.
"Poobede od pol tretej do piatej," oznámila mi a potom rýchlo opustila miestnosť. Tak som ostala opäť sama.
Chcela som sa pustiť do jedla, lebo ja som jeden z tých ľudí čo zjedia všetko čo vidia... aj to čo nevidia, no potom som si uvedomila, že to čo je predo mnou sa nedá nazvať jedlom.
"Hmm... nemocničné pochúťky," zafrflala som si popod nos a odsunula od seba podnos. Znudene si ľahla späť do vankúšov.

Predpoludnie sa vlieklo a jediné čo sa ešte udialo bola vizita, ktorá spočívala vtom, že do izby nabehol doktor s dvoma sestričkami opýtali sa ma ako sa mám oznámili mi, že tu ešte ostanem na pozorovanie a ak pôjde všetko podľa plánu pozajtra som vonku!

Keď nadišiel čas obeda opäť vošla do izby sestrička a položila predo mňa tácňu s obedom. Vyšla z izby a ja som sa na to takzvané jedlo ani nepozrela. Bola som už síce strašne hladná, ale dúfala som, že rodičia mi niečo donesú. Omnoho viac ako po rodičoch s jedlom som však túžila po tom aby sem došli chalani, aj keď som vedela, že moje prianie je absolútne absurdné. Majú predsa veľa práce a milión ďalších o toľko krajších fanyniek tak prečo by mali chodiť za mnou?

Posledná pol hodina sa vliekla tak pomaly až som si myslela, že hodiny predo mnou sa zasekli, ba sa točia naopak a čas sa vracia...
O pol tretej do mojej izby konečne vošla mama celá vysmiata a v tesnom závese za ňou vošiel otec. Mama si ku mojej posteli prisunula stoličku a začala mi rozprávať o tom, čo je nové.
"Máme tu pre teba dáke veci," povedala a pohrabala sa vo svojej taške. Po chvíli vytiahla tri dózy. V prvej bola pizza v ďalšej palacinky a v poslednej bol môj obľúbený koláč.
"Nemôžeme sa predsa spoliehať na to čo ti dajú tu," zhodnotila a usmiala sa na mňa ja som sa len vrhla do jedla a pizza o chvíľu zmizla. Ďalej mi mama podávala dáke časopisy, knihu a samozrejme aj môj iPod.
"A aby som nezabudla budeš tu ešte dva dni, takže pozajtra si ťa odtiaľto môžeme zobrať." Povedala mi mama informáciu s ktorou som už dnes bola oboznámená a potom mi ešte povedala, že som mala trochu silnejší otras mozgu a vraj mám tiež narazenú ruku. Potom mi mama vravela, že vraj má moja mačka mladé a ukázala mi aj dáke fotky. Ja som sa neubránila úsmevu a debatovala s mamou o všetkom možnom.
Tých pár hodín mi ubehlo celkom rýchlo a keď do izby vošla sestrička a oznámila, že je koniec návštevných hodín bola som smutná a vlastne aj trochu sklamaná, i keď neviem, čo som čakala. Nemohla som od chalanov chcieť aby ma sem chodili navštevovať.


V mojej izbe bolo opäť ticho a ja som sa rozhodla vytiahnuť si iPod a nejaký časopis. Aspoň sa dozviem niečo o One Direction alebo ako sa to volali... pomyslela som si.
Pustila som si svoju obľúbenú pesničku a listovala časopis. Prezrela som si aj plagát a musela som povedať, že tam sú síce úžasný, no na živo sú ešte lepší! Pri mojej činnosti ma prerušila sestrička, ktorá mi doniesla večeru. Za ten iPod na mňa trochu zazrela, no nič viac. Ja som to len ignorovala a prezerala si ďalšie časáky. Keď odnášala moju večeru mrmlala si dačo pod nos, že vôbec nejem, ale ja som to opäť len ignorovala. Vytiahla som si palacinky a s chuťou sa do nich pustila.


Večer som sa odhodlala vyskúšať kúpelku a na môj údiv bola celkom v pohode. Po rýchlej sprche som sa vrátila do izby a onedlho zaspala. Túto noc som síce nemala také divoké sny, ale môj spánok stále nebol pokojný.
Odrazu som sa len strhla na to, že počujem dáke klopkanie alebo čo. Rozhliadla som sa po tmavej izbe-ešte rozospatá a so zalepenými očami- no nič som nevidela. Klopkanie však neustávalo a môj rozospatý mozog si uvedomil, že to ide od okna. Pozrela som sa tým smerom a zbadala, že tam stojí ten zlatý blonďák! Pár krát som zažmurkala a naozaj! V mojom okne stál ten zlatý blonďáčik o ktorom už som si z časopisov zapamätala, že sa volá Niall a je z Írska. Vyškieral sa na mňa od ucha k uchu a moje srdce pri pohľade na neho preskočilo úder...


So? Čo si o tom myslíte? Mám pokračovať? Či to tu vôbec má kto čítať :D

 

Be the first one to judge this article.

Poll

Chceš aby sa tu častejšie objavovali fotky alebo články?

Fotky :)
Ćlánky :)
Oboje rovnako :)

Comments

1 *Sasha *Sasha | 28. september 2012 at 13:48 | React

Nie, ty MUSÍŠ pokračovať! :)

2 *Mary *Mary | 29. september 2012 at 21:18 | React

ďakujem :) len či nie si jediná, čo si to myslíš :D ale zatiaľ to tu pribúdať bude , kým to komentuješ ty a Kara :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement